Korpusový nábytok z veľkoplošného materiálu sa aktuálne vyrába s veľkým kvalitatívnym rozptylom v konštrukcii i vo vyhotovení. Absentujú zakotvené vnútropodnikové technické „normy“, ktoré sú suplované iba neinštitucializovanými firemnými zvyklosťami, zohľadňujúcimi návyky a možnosti výroby, montáže, prípadne výnimočne definovanými nárokmi zákazníka.

V takomto prostredí dochádza k rôznym konštrukčným riešeniam, ktoré nie vždy plne podporujú výzor i funkcionalitu výrobku a vytvárajú priestor pre možný konflikt so zákazníkom. Pozrime sa na naložené dvere skrinkového nábytku. Rozmerové dimenzie naložených dverí voči korpusu sú vo veľkom rozptyle u jednotlivých výrobcov a čo je horšie aj v rámci jednej skrinkovej zostavy. A to aj napriek skutočne nebývalým možnostiam sortimentu závesov a ich vyhotovení.

Sortiment závesov reflektuje na dizajn a potreby otvárania v rôznych variantách. Čo však reálne sťažuje konštruktérom prácu je chýbajúca reálna kinematika otvárania dverí, ktorá by umožnila ísť do hraničných hodnôt v prospech funkcionality a výzoru výrobku.

V tejto súvislosti nás zaujalo riešenie hodnotného dyhovaného nábytku , kde pre udržanie jeho výzoru bola požiadavka na minimálnu medzeru medzi dvomi naloženými dverami tak, aby sa nestratil výtvarný odkaz celého produktu.

Ako je zrejmé, výrobca použil zošikmenie „hrany“ oboch krídiel dverí, čím dosiahol, že po ich zatvorení vznikla medzera iba 0,6 mm. Výrobok aj po mnohých rokoch intenzívneho hotelového používania spoľahlivo plnil svoju pôvodnú funkciu.

V prípade, že by sme dnes chceli napodobniť takéto riešenie, určite by sme okrem obmedzení olepovania hrán na olepovačke boli vystavení potrebe výroby skúšobnej vzorky, nakoľko na reálnu simuláciu kinematiky otvárania závesu / a teda aj dverí/ sa žiaľ nemožno úplne spoľahnúť.